Page 8 - noviny strany VLASŤ - ZA kraj

rozhovor

8

GENERÁL

AJ BEZ

UNIFORMY

● Ku každému pacientovi som prichádzal s jediným cieľom –
vyliečiť ho, pomôcť mu. Preto každý jeden bol extra, špecifický a
originál. Roky rokúce mi chodia pohľadnice na Vianoce, na meniny
od mojich pacientov a verte, aj od takých, ktorých si už ani neviem
zaradiť. Aj keď som ja zabudol, oni nezabudli a to je pre mňa výni-
močné.
Otázka v opačnom garde: koľko lekárov sa venovalo vám ako
pacientovi?
● Je známe, že lekári si na svoje zdravie nedávajú veľký pozor. Nie
nadarmo sa hovorí, že šuster chodí v deravých topánkach. Tiež
som sa zveril do opatery hlavne neurochirurgom, odborníkom z
tej oblasti medicíny, ku ktorej som mal ako lekár najbližšie. Sám
som podstúpil to, čo som diagnostikoval mnohým pacientom.
Nechcem tu rozpitvávať svoj chorobopis, no aj v mojom prípade
išlo o klasickú civilizačnú chorobu. Problémy s platničkami, ktoré
ovplyvňujú pohyb, ma dohnali až na operačný stôl, a to dovedna
trikrát. Operoval ma aj docent Ježík, veľmi šikovný lekár pôvodom
z Martina, s ktorým som zakladal neurochirurgické oddelenie. Žiaľ,
odišiel z tohto sveta veľmi mladý. Bojoval som aj s problémami
so srdcom, vraj som prekonal infarkt myokardu, ale našťastie bez
väčších následkov, lebo som veľmi aktívny športovec s výbornou
kondíciou. Srdiečko si tie rany zregenerovalo zväčša samo. Bola to
však výstraha, dodnes venujem svojmu zdraviu zvýšenú pozornosť,

Viete aspoň približne odhadnúť, koľko pacientov vám prešlo cez IGOR ČOMBOR BY PROFESIU
ruky počas vašej 26-ročnej lekárskej praxe?
● Najskôr malá oprava. Nebolo to 26 rokov, asi rátate len časový LEKÁRA NEMENIL, LEBO
úsek od skončenia Lekárskej fakulty v Hradci Králové v roku
1968 po oficiálne vymenovanie do funkcie riaditeľa Vojenskej POMÁHAŤ DRUHÝM JE DAR
nemocnice v roku 1994. No ja som liečil pacientov a chodil medzi
nich aj ako riaditeľ, nevedel som obsedieť na stoličke. Takže k tým dodržiavam životosprávu a veľa športujem, plávam.
26 rokom pridajme ešte ďalších 18... Aký ste boli pacient?
Takže tých pacientov boli tisícky? ● No aký... Nedisciplinovaný. Hlavne, keď som bol mladý. Vtedy
● Keď som robil medicínu intenzívne, boli to trochu iné, vyššie som ešte fajčil a moderné civilizačné choroby sa s fajčením veľmi
čísla, musel som zvládať oveľa viac pacientov. Dnes sa robí medicí- nemusia. Navyše, keď vám ako pacientovi niečo prikážu ošetrujúci
na trochu inak. Sú iné vyšetrovacie možnosti, moderné prístroje, lekári, teda vaši kolegovia, trochu to zľahčujete a veľmi nereš-
technika, ale na druhej strane trošku trpí lekárska prax. Množstvo pektujete. To bol aj môj prípad, čo si dodnes vyčítam, lebo mali
pacientov, čo nám prešlo rukami, nám zároveň pomohlo získať pravdu. Ako pacient som mal aj zážitok, ktorý by asi nemal ísť do
skúsenosti v praxi. Keď som robil primára na neurológii, mohlo to novín, lebo pôjdu na dračku a bude treba robiť dotlač... Raz som
byť ročne 20 až 30-tisíc pacientov len ambulantne, na lôžkovom dokonca ležal na izbe, kde bol hospitalizovaný československý a ne-
oddelení ďalších 4 až 5-tisíc. A to som ešte chodil na konzíliá na skôr český prezident Václav Havel. A hoci si z pozície svojej funkcie
iné oddelenia, na chirurgiu k úrazom hlavy, ale aj na iné, kde bolo mohol dovoliť čokoľvek, pokyny lekárov striktne rešpektoval. No
treba posúdiť zdravotný stav z hľadiska neurológie, doplniť diag- Čombor si cigaretku na tej izbe zapálil... Keď to videl osobný lekár
nózu. Prirátajme ešte vyšetrenia brancov, kde sa posudzovala ich pána prezidenta, takmer vyskočil z kože... Pred dvadsiatimi rokmi
schopnosť výkonu vojenskej služby. Takže to budú státisíce... som s fajčením skončil a urobil som jednu z najlepších vecí vo svo-
Spomínate si na nejaké výnimočné prípady, ktoré sa nedajú jom živote. Dnes som voči tomuto neduhu nielen imúnny, ale stále
vyhnať z hlavy? viac sa čudujem, ako vôbec môže niekto fajčiť.