Page 17 - C:\Users\Peter Šimko\Documents\Flip PDF Professional\MUZA 1-2019u\

Praveký človek, ktorý položil základy cestnej siete na teda od Budatína cez Varín. Pod hradom sa iste
Slovensku, keďže nemal žiadne navigačné pomôcky, nachádzal brod, cez ktorý sa prešlo na ľavý breh Váhu a
orientoval sa podľa riek a horských sediel. Na to, aby sa tadiaľ sa pokračovalo do Turca. V 14. storočí sa rozvíjal
dostal zo Žilinskej kotliny na východ, držal sa buď hrad Strečno, ale aj mesto Žilina, ktoré sa stali mýtnymi
Varínky a Bieleho potoka a potom idúc cez horské sedlo stanicami. To je znakom, že na dopravu sa začal
prešiel na oravskú stranu do údolia Oravy popri používať medzi Strečnom a Žilinou ľavý breh Váhu.
Petrovskému potoku a Zázrivke. Druhou možnosťou Mýto vybraté v Strečne slúžilo najmä na údržbu
bolo vydať sa prielomom Váhu cez Domašínsky a opravy cesty do Vrútok. Opravy vykonávali poddaní
meander. Tretí spôsob znamenal vydať sa popri a teda nemožno im pripisovať väčšiu kvalitu ako len
udržiavanie terénu v zjazdnom stave. Viacerí autori
Rajčianke a cez Kľačianske sedlo do údolia Nitry
a potom cez Vyšehrad do horného Turca. Štvrtou predpokladajú, že cesta viedla vo vyšších polohách
možnosťou bolo prejsť priamo cez hory. vrchu Domašín, ako dnes.
Človek, ktorý krajinu nepoznal, sa síce riek držal, Až Ľudovít I. Veľký (1342 – 1382) chcel otvoriť celé
avšak človek miestny, znalý pomerov, hľadal aj iné cesty severné a severovýchodné Slovensko sliezskym
a spôsoby dopravy. Začal budovať i horské chodníčky obchodníkom. Preto vydal v roku 1364 zvláštnu úpravu,
zjazdné koňmi alebo použiteľné peši. V období aby sa stavala „nová cesta“ spájajúca Prahu a Vroclav
vrcholného stredoveku už dokážeme na základe s Košicami cez Jablunkovský priesmyk. V listine sa
písomných prameňov pomerne presne určiť alebo hovorí o ceste, ktorú bolo treba zriadiť aspoň
vydedukovať, ktorými miestami viedli cesty a chodníky, najjednoduchšími stavebnými úpravami, ako je
až sa nám vytvorí celá sieť vrátane horských cestičiek. vyrúbanie stromov a vyrovnanie terénu, aby umožnila
Napríklad dalo sa prejsť cez horstvo Malej Fatry od dopravu väčšieho množstva tovarov. Vďaka tejto
Rajeckej Lesnej do Vrícka, čo využívali i obchodníci idúci úprave sa sliezski obchodníci začali čoraz viac
od Považskej Bystrice do horného Turca či ďalej prepravovať do Liptova, Turca a odtiaľ i do okolia
smerom na Banskú Bystricu. K uvedenému treba dodať, Banskej Bystrice, čím sa doprava zintenzívnila. Chodili
že v tomto období človek nehľadal najrýchlejšiu trasu. najmä na koňoch, na ktorých sa viezol i náklad, čím
Stredovekí ľudia sa nikam neponáhľali, ich život nebol pripomínali karavánu. Napriek tomu, čo nemuselo ísť
závislý od rýchlosti dodávky tovaru či šetrenia času. po ceste, po nej ani nešlo. Drevo sa splavovalo na
Napriek tomu možno potvrdiť, že hlavná spojnica pltiach (vozilo sa z Liptova a Oravy) a rovnako sa vozil aj
Žilinskej kotliny a Turca vznikla v mieste, kde sa dá rôzny tovar či ľudia. Proti smeru toku Váhu však plť
prepraviť zo všetkých uvedených možností snáď nebolo možné použiť a všetka doprava išla po ceste.
najjednoduchšie a za relatívne najkratší čas, teda cez Koncom 15. a začiatkom 16. storočia sa rozvinula
Strečniansku úžinu. Avšak bolo to náročné a nie vždy ťažba medi v okolí Banskej Bystrice. Rudu bolo
možné, preto sa využívali aj alternatívne trasy. potrebné prepraviť smerom do Sliezska, odkiaľ

Údolie Váhu je v tomto priestore zovreté medzi pokračovala často až k severnému moru. To dodalo
strmé svahy pohoria, rieka tu zužuje svoje koryto, ceste Banská Bystrica – Turiec – Strečno – Žilina –
naberá na hĺbke i rýchlosti. Drsná horská klíma Jablunkov ešte väčší význam a na základe
tridsiatkových registrov môžeme tvrdiť, že sa stala
pravidelne sužuje dolinu v lete prudkými búrkami
a v zime námrazou a snehovými víchricami. Príkrymi v tom čase najviac používanou komunikáciou na území
stráňami sa počas dlhej zimy rútia mrazom rozpukané severozápadného Slovenska. Meď sa prevážala na
skaly i snehové lavíny. Je teda zrejmé, prečo pltníci či vozoch, čo si vyžadovalo jej udržiavanie cesty v určitej
furmani, ktorí v minulosti prekonali tento náročný šírke a kvalite.
úsek, končili prechod uvoľneným: „Chvála bohu…“ Pred rokom 1775 vznikla v Žiline poštová stanica a po
Horninové komplexy, ktoré sa nachádzajú vo svahoch ceste sa začala voziť i pošta zo stanice Žabokreky nad
nad dolinou, sú do značnej miery rozrušené zlomami Turcom, ktorá bola na trase pošty Bratislava – Košice,
a puklinami. Tieto polohy potom rýchlejšie podliehajú cez Žilinu do Jablunkova.
eróznym procesom.
Ako cesta skutočne vyzerala a aké náročné bolo po
V 13. storočí a na začiatku 14. storočia doprava týmto nej cestovať, sa dozvedáme až z prameňov
územím nebola veľmi intenzívna. Centrum Uhorska z 18. a 19. storočia, kedy na Slovensku stále neboli
bolo na juhu a teda dominovali severo-južné trasy. Tie umelo budované komunikácie a teda veľmi sa nelíšili
pokračovali severným smerom až do Sliezska, s ktorým ani od tých stredovekých. Na mape z roku 1784 je
sa v tom čase intenzívne obchodovalo. Cesta sa teda presne vyznačené, kadiaľ cesta v tom čase viedla.
používala najmä na napojenie Turca a Sliezska cez Prechádzala dedinou Strečno, popod hrad Strečno a
Žilinu a Kysuce. Poloha hradu Starhrad (Starý hrad, potom cez Domašínsky meander presne po jej
Varínsky hrad), ktorého panstvo sa rozvíjalo najmä
súčasnej trase. V popise k mape sa uvádza, že bola
v 13. storočí nasvedčuje, že v období raného stredoveku veľmi nekvalitná a nebezpečná. „K Vrútkam vedúca
komunikácia viedla od Žiliny pravým brehom Váhu, poštová cesta od Žiliny a ďalej pokračujúca do Nolčova

17