Page 134 - Monografia_HM

134 Ľudová kultúra
Skúsme si zaspomínať spolu s pamätníkmi na to, ako sa dostali Mlieko sa konzumovako sladké, kyslé, ako
k prezývke „protokol za sárou“. rôzne mliekové polievky. Zvlášť obľúbeným
Bolo to dávno. Tak dávno, že už i dnešní pamätníci to počuli len z rozprávania svojich najčastejším letným jedlom bolo sanutuo mlieko
predkov. Teda určite viac ako sto rokov, zrejme tak okolo roku 1870. V tom čase boli s chlebom (do kyslého mlieka nadrobili
zeme, na ktorých hrdlačili od rána do večera, konečne v ich vlastníctve. Zemičky sa
dedením postupne nielen drobili, ale niektoré zásluhou vždy smädného gágora gazdu chlieb). Z mlieka vyrábali maslo, v lete výborne
veru menili aj majiteľa. zahasil smäd cmar, srvátka a žinčica.
Nebolo treba s pôžičkou až tak veľa papierovania ako dnes. Na to stačil rováš a potom Významné miesto v stravovaní mali i jedlá zo
to notár spísal raz-dva na papier. Rováš boli v podstate dve rovnako veľké latky dlhé zemiakov: pečené v trúbe, varené v šupke, ako
30-35 cm. Obe boli zhotovené z jednej latky prerezanej po dĺžke tak, že do seba spojením
presne zapadali. Jednu mal u seba krčmár, ktorý pálenkou napájal bezpeňažitých, ale krumpľová baba či haruľa a ako zemiaková
o to smädnejších, druhú ten, ktorý neskoršie o zemičku prišiel. Ak pil sám, tak za kaša.
pollitrovku pálenky bundy pribúdalo pomalšie čiarok na rováši, ak bol ešte i gavalier,
tak rováš bol raz-dva plný. Krčmár po donesení pollitrovky bundy na stôl si od gazdu
vypýtal jeho doštičku, ktorú on obvykle nosil za sárou, priložil k nej svoju, spojil ich 9.4. Život v rodine, v spoločnosti
a urobil nožom rez cez obe, a tak mal i on i dlžník zapísaný dlh na rováši. Krčmár
svoju doštičku rováša založil za hradu a dlžník pekne späť za sáru. No a keď bol rováš Život našich predkov v minulosti bol opra-
plný a gazda zvyčajne nemal čím zaplatiť, väčšinou predal dáky ten švíčok zeme či už dený zvykmi a poverami. Sprevádzali ich po
niekomu z rodiny či lepšiemu gazdovi. Alebo priamo krčmárovi a ten doštičky rováša celý život a neraz im nielen spríjemňovali, ale
zlomil a oba si boli kvit. A tak to bolo vtedy i s gazdom Ondrom. aj strpčovali život. Niektoré z nich ešte v prvej
Bol zimný čas, nedeľa. Sviatočný deň sa nebadane schýlil k večeru. Gazda Ondro rýchlo
obriadil statok v maštali, hodil i sebe čo-to do úst, vytiahol z truhlice nedeľné háby, polovici minulého storočia zaznamenal v pa-
čižmy vyleštil a poďho do krčmy. Veď už od včerajšieho dňa tam nebol. Ešte nenápadne mätnej knihe Opátových Moraviec (v roku
spoza hrady vytiahol rováš a šup ho za sáru. Vlastne keby ten smäd nebol silnejší ako 1933) kronikár Vojtech Bodnár a neskoršie
strach, že dnes určite bude chcieť krčmár vyrovnať dlh na rováši, ktorý bol už plný v roku 1956 Juraj Červenák v kronike obce
čiarok, ani by tam nešiel. Ale čo už. Čo sa má stať, sa stane, a možno, že ani nie. Kostolné Moravce.
A možno ešte pozhovie a na rováš tú jednu čiarku ešte dnes pripíše. V krčme ešte skoro
prázdno. I stôl v kúte, kde najradšej sedí, popíja a potom si i podrieme, ak ho pálenka V minulosti bolo zaužívané v našich obciach
premôže. Domov vždy však po svojich. Dekórum si treba zachovať. Aspoň doma pred „jednodetstvo“. Táto obyčaj, ktorá bola kvôli
svojimi. Ale vráťme sa k stolu. Ondrej si sťažka sadne, lavica zavŕzga akoby na pozdrav, tomu, aby sa nedrobil majetok, však po prvej
veď ten zadok dôverne pozná. Jednu fľašku bundy na stôl, pán Štajner, a rýchlo, zavolá, svetovej vojne pomaly ustupovala.
žeby reč nestála. Krčmár Štajner, práve sa zhovárajúci s váženým gazdom Ďurom Hrúzom, Prvou príležitosťou, keď si nádejný mládenec
odpľujúc si na zem šinie si to k Ondrovi, namiesto pollitrovky bundy v ruke rováš. Nuž,
ja by som aj doniesol, gazda, rečie, ale rováš už nepustí. Veď aj ja musím z čohosi žiť. (dievka) uvedomí svoju dôležitosť, je konfir-
I moje deti. A viete, gazda, čo teraz stojí to i to. A tak milý krčmár pospomínal všetko, mácia – prvé pristúpenie k Večeri Pánovej, čo
čo mal, aby mohli prísť k tomu hlavnému: ako rováš vyplatiť. Darmo sa Ondrej du- bývalo v 12.-13. roku veku. Pri tejto príležitosti
šoval, že všetko bude, len my nebudeme, keď sa začali obzerať už zhromavdivší sa je veľká rodinná slávnosť, ktorú vo veľkosti trov
gazdovia, mal krčmár Štajner Ondra pripraveného zaplatiť, aj keď peniaze nemal. Keď
nemáš, nech to vyrovná tuto pán Hrúz. Predaj mu tú zemičku za potokom. Je to ozaj len (výdajov) predčí už vari len svadba. Vtedy
taký švíčok. Susedí s jeho a vlastne je ti aj do rodiny, nepredáš predsa cudziemu. Naveľa, krstní rodičia svojim krstným dávajú cenné dary.
naveľa, dlh sa splatiť musí, a aj smäd urobil svoje, gazdovia do rodiny si pred svedkami Rozpomínajú sa i na cirkev, farára, učiteľa
ťapli. Notár to zajtra spíše, veď sme svoji, veríme si, či nie? Rováš sa zlomil, ba ešte a zvonára, ktorým dávajú dary v peniazoch.
i peniaze zostali na dnes, zajtra i pozajtra aj popozajtra.
Konfirmáciou sa deťom otvára brána do
Čo bolo s gazdíčkom Ondrom doma, o tom treba pomlčať z úcty mládeneckého či dievockého života.
ku gazdinej. Chýr dobrý ďaleko, zlý ešte ďalej sa zanesie. Už
na tretí deň si to vrabce čvirikali na Lišove a že boli klebetné, V jeseni tohože roku išiel mladý dorast do
i čo-to popridávali. A tak v lišovskej krčme mládenci, pod- „prvého tanca“. Na začiatku tanečnej zábavy
pichovaní starými gazdami, prišli do domu každého „prváka“ dvaja starší
pripravili Moravčanom prezývku mládenci a vinšom si od rodičov synka vypýtali.
„protokol za sárou“, mysliac
tým ich pitie na rováš. Pri V prvom tanci bolo sólo pre prvákov, v ktorom
najbližšej príležitosti, na každý pojal do tanca svoju matku. Prváčky si
svadbe, podgurážení im rozchytali mládenci.
to vykričali, a že sa V najbližšiu Veľkú noc každú dievku prváčku
Moravčania na to „pokladali“, prvýkrát jej na hlavu položili tra-
hnevali, aj im to
prischlo na dičnú dievockú ozdobu hlavy – partu.
dosiaľ.

kniha_cast 3_9.p65 134 19.1.2005, 19:16