Page 143 - Monografia_HM

Ľudová kultúra 143
Staré stromy, nemí svedkovia i jeho pani boli veru dobrí ľudia. Pomohli mnohým ľudom a ako
sa starali o svoj statok a o nás v parku.
histórie našej obci.
Ešte viac som sa dozvedala čo sa vôkol mňa deje, keď velkomožný
pán kázal urobiť pod mojou korunou lavičku.
Krásne sú svojím vekom, krásne i vzhľadom.
Potom však už veľkomožný pán Zmeškal ma, vlastne celý svoj
Majestátne stoja na svojich miestach či už majetok predal grófovi Bartakovicovi. Toho som ale veľmi
v skupinkách, alebo samostatne ako krásne nepoznala. Skôr jeho ženu grófku Máriu Bartakovicovú, rodenú
solitéry, ktoré dotvárajú krásu prírody v chotári Triangi. To bola dobrá pani. Na ľudí i na všetko stvorenstvo. Čo
sa navysedávala na lavičke a narozprávala mi čo ju trápi. Hlavne
našej obci.
po smrti svojho muža.
Ich vek dnes ťažko odhadnúť. Skôr sa môže- Vtedy však už bol mojím novým pánom jej brat gróf Bruno Triangi.
me len domnievať podľa ich veľkosti, hrúbky Pamätám si ho ešte ako malého chlapca. Nebol zlý človek, ale
kmeňa, košatosti ich koruny. Alebo podľa hospodáriť nevedel alebo že by nechcel ? Majetok prenajal
udalostí, ktoré z histórie už poznáme. a sám sa venoval svojím záľubám. Ale bol to fešák len čo je
pravda. I ženu mal fešnú. No a potom prišla prvá svetová vojna.
Tak pravdepodobne dnes najstarší strom,
Len z počutia viem, že veru i z našej dediny mnohí chlapi zahynuli
v chotári našej obce je lipa zasadená v parku v ďalekej cudzine. Sám gróf sa veru dosť neskoro vrátil z ruského
kaštieľa, postaveného v roku 1868. Je tomu už zajatia. Prišiel s ním nejaký pán z Ruska, bárin ho titulovali. Vraj
stotridsaťpäť rokov. A toľko môže mať i lipa tam mal veľký majetok a gróf ako zajatec býval u neho. A teraz,
keď utiekol z Ruska pred revolúciou, ocitol sa zrazu u svojho
a možno ešte i niektoré iné stromy v parku.
bývalého zajatca. Neviem ako to vlastne bolo, ale ako som videla
a počula odvďačil sa grófovi tým, že mu
chodil za ženou.
Vlastne nemali si tí dvaja čo vyčítať. Veď
tá barónka čo chodila za grófom až hen
z Pešti tiež nechodila k nemu len tak pre
nič za nič. Čo ja viem, zrejme im to všetkým
takto vyhovovalo.
Bola to ale pekná doba. Zase tu bolo veľa
hostí, hlavne pani grófka sa vedela
zabávať. A pán gróf, ja neviem dodnes
z akého dôvodu, si pripravoval sám drevo
na celú, celučičkú zimu.
Potom som počula, že sa zase bola vojna
a ľudia sa navzájom zabíjali. A nielen na
fronte sa diali zlé veci. I tu u nás doma.
Pamätám si ako by to bolo dnes, keď popri
mne odchádzala pod puškou, ktorú mal
na pleci zase iný občan našej obce, moja
suseda z druhej strany ulice stará pani
Herlingerová i z dcérkou Helenkou do
transportu. A už sa nikdy viac nevrátila.
Vraj ona zahynula ešte vo vlaku a dcéra
v osviečimskom tábore. Dodnes neviem
pochopiť ako sa také veci mohli vtedy stať.
No a potom som na vlastné oči tú vojnu zažila,
keď prišiel k nám front. To som sa ale veľmi
bála. Z jednej strany ruské kaťuše, z druhej
nemecké delá, len tak lietali strely okolo mňa.
Chvalabohu ani jedna ma nezasiahla. Ešte
som zazrela, keď som sa trošku vo vetre
naklonila, že tam pred židovskou synagógou
postrieľali ruskí vojaci nemeckých zajatcov.
Dlho som nemohla preto spávať.
A akých bolo posledných niečo vyše
päťdesiať rokov po vojne? To už viete
a pamätáte si i vy sami, skoršie narodení.

kniha_cast 3_9.p65 143 19.1.2005, 19:16