Page 142 - Monografia_HM

142 Ľudová kultúra
Moravský huncút
Moravský huncút
Moraavsský huncút
ký huncút
Mor av v ský huncút počas svojho účinkovania ako učiteľ v Kos-
Mor
Bolo to už dávnejšie, keď blízka osada Mačkáš ešte prekypovala životom. Domy tolných Moravciach Juraj Červenák. Zozbieral
plné ľudí, dvory hospodárskeho zvieratstva. Tak to bolo i vtedy, keď sa stala táto a zapísal do obecnej kroniky 128 ľudových
príhoda. Bolo pravé zimné obdobie, keď kmotrovci na Mačkáši si zmysleli robiť
zabíjačku. To zmysleli, si práve šomral báči Jano, keď sa za skorého rána obúval do piesní. Vtedy mu ich naspievali speváčky Anna
zimných čižiem. Treskúca zima, mráz zachádzal za nechty, snehu po kolená. A oni si Katušková, Emília Krajčová, Mária Matečková,
práve dnes zmyslia sviňu zabíjať. Aby ich porantalo. To si nevedeli nájsť príhodnejší Zuzana Meniarová, všetky už okolo päťde-
čas? Celou cestou na Mačkáš, brodiac sa hlbokým snehom vyšomrával a rozmýšľal siatročné.
ako by túto cestu napäť nemusel znova večer vykonavať. Či už teraz a či až pri
zabíjačke, keď ho dobré vínko osvietilo, dnes sa to už ťažko dozvieme, preblesla mu Podľa textu zachovaných ľudových piesní
hlavou spásonosná myšlienka. Nech už bolo akokoľvek, mrzutá nálada ho na zabíjačke môžeme vidieť, že svojím rozsahom obsiahli
prešla. A ani treskúca zima už mu nevadila. Pomohlo varené vínko a tak práca šla všetky rodinné a spoločenské udalosti v obci:
všetkým ako od ruky. Teda aspoň spočiatku. Dosť na to, všetko sa chvalabohu do svadby, dožinky, regrútovačky a iné. Naj-
večera stihlo i keď podaktorí ku koncu „vyľahli”. No nie tak báči Jano. Veru on väčšou skupinou zachovaných piesní sú piesne
nemohol, keďže bol hlavný mäsiar, musel sa držať. Teda snažil sa, keby nie zrazu
výkrik, ako by človeka rezali. I gazdiná vyletela z kuchyne, čo že sa robí? Báči Jano ľúbostné a svadobné. No nachádzajú sa
sedel na zemi, držiac si nohu, kvílil tak, že sa i kmotrovie psy čudovali. Noha, jój, i piesne žartovné, vojenské, žatevné a pijanské.
nožička moja. Chudera kmotra, ľutujúc ho, chcela mu pozrieť tú dorantanú nohu, ale
kdeže. Ani dotknúť sa jej, čo tak bolela. Ešte že všetko bolo už porobené a tak
kmotra posadili za stôl, aby sa najedol. Veď ho potom dáko len odpracú domov do Veselo i vážne zo života obce
dediny. Po dobrej večeri, hodne zapitej vínkom nakoniec posadili báčiho Jana na
sánky a jediná kmotrička čo ešte mala pri tej celodennej robote výdrž, sa podujala Keď obraciam svoju pozornosť do minulosti
ich ťahať. Éj, bola že to za cesta. Cestu čo prebrodil ráno báči Jano už dávno znova našej obce a to ešte nie ani tak dávnominule,
zavial sneh. Ešte že kmotor na saniach sem tam zjojkol. Len to jej dodávalo silu. Pri nedá mi nepripomenúť jednotlivých ľudí, bez
cintoríne už skoro na okraji dediny, báči Jano, odrazu vyskočili zo saní. Hádam už ktorých ako by tejto obci niečo chýbalo.
ďalej pôjdem domov po svojich, vravia kmotre. Tá obzrúc sa za seba a keď videla, že
kmotor celkom dobre na tú boľavú nohu stúpa, po chvíli pochopila, ako s ňou kmotor Dedinský írečitý humor. Ich veselá povaha, ale
vypiekol. Len tak žlč v nej vzkypela. Čo dostal, to dostal a bol by i po hlave, keby i odvaha obrátiť tak trocha na posmech iných,
nebol utekal. Človek by si myslel, že hádam na do smrti budú pohnevaní. Ba nie, väčšinou svojich blízkych. Tých možno i preto,
takto o rok báči Jano u kmotrov na zabíjačke veruže nechýbal, akurát domov už šiel aby mali istotu, že im bude nakoniec odpuste-
po „vlastných“.
né. Odpustené im nakoniec bolo vždy a nielen
Z pamätí sttareej lipj lipyy
Z pamätí starej lipy
Z pamätí s tar e j lip y od najbližších ale i ostatných. A tak si na tie
Z pamätí s
ar
Z pamätí starej lipy
úsmevné príhody dnes spomínajú radi a s úsme-
Som stará lipa zasadená v parku. Stojím tu nemo na jednom vom všetci, vrátane tých, pre ktorých až tak
mieste už okolo stopäťdesiat rokov. Krásny vek, však? Čo všetko veselé neboli.
som už prežila, čo videla a čo všetko počula. Chceli by ste to
vedieť? Takým huncútom v našej obci bol aj báči
Porozprávam vám teda niečo z mojej minulosti. Stručne, lebo vy Jano ako ho podaktorí volali. Dobrý človek,
ste dnes tak „uponáhľaní”, že nemáte čas ani na chvíľočku sa veselej mysle, odborník vo svojom remesle.
zastaviť, popočúvať a oddýchnuť si dokonca ešte i pri tom. A keď už odborník, tak i v tom ako vyviesť
A možno, keby ste tak urobili, pochopili by ste mnohé veci, čo sa
okolo vás dejú, prečo sa tak dejú. Veď to, čo sa dnes deje, sa tu nejakú „sprostosť” aby sa zasmial a s ním i všet-
už dialo, možno trochu na inej úrovni, ale je to dosť podobné. ci ostatní, samozrejme mimo jeho obete. Ako
Dosť už môjho filozofovania, radšej ma už počúvajte. nekonečná niť sa jeho životom ťahali tieto
Bolo to dávno, keď som sa narodila. Vlastne ma zasadila „janoviny” až do jeho staroby. Nedá mi
vysokourodzená pani Zmeškalová. Ako prvý strom v novom parku nespomenúť jednu z nich, aby ste sa i vy čo ju
pri vtedy novopostavenom kaštieli veľkomožného pána Žigmunda
Zmeškala. Bolo to vtedy slávy. Až z Pešti prišli hostia. Toľko ich nepoznáte sa na nej zasmiali. Musím však,
bolo a taká to bola oslava, aká snáď už potom tu ani viac nebola. kvôli tým čo túto príhodu poznajú, poznamenať,
Dlho do noci vyhrávala cigánska muzika, mladé páriky po parku že v texte sú pozmenené rodinné vzťahy
sa tmolili, jój, videla a počula som už vtedy všeličo. Ešte šťastie, hlavných aktérov príhody.
že urodzená pani kázala okolo mňa urobiť ohrádku, lebo čo
bolo tých poľovných psov.
No a moja mladosť? Krásne to bolo obdobie. Rástla som ako
z vody. Veď ma i polievali, keď bolo treba. Mala som proste
šťastie na svojích pánov. Urodzený pán Žigmund Zmeškal ale

kniha_cast 3_9.p65 142 19.1.2005, 19:16